Viera do vrecka : Marián Gavenda
PANE,NAUČ NÁS MODLIŤ SA
V MENE OTCA I SYNA,I DUCHA SVATÉHO
Tieto slová vyslovujeme, keď robíme znak kríža, prežnávame sa, a to obyčajne na začiatku a na konci modlitby. Vyjadrujú však aj samú podstatu modlitby, vnútorný postoj, naladenie duše, ktoré je pri modlitbe potrebné. V prežehnaní ide totiž o veľa dôležitejšie než o zvykové, automatické gesto, neraz pripomínajúce odháňanie múch než spájanie neba so zemou. Cieľom moodlitby je stretnutie s Bohom, zmyslom práce je plnenie jeho vôle. Prežehnanie je vstupom. Je teda veľmi dôležité, či a ako vstupujeme. Ak začíname deň modlitbou ,nejakú povinnosť, ktorá nás čaká prežehnaním, teda
"
v mene Otca i Syna i Ducha Svätého ", znamená to, že doň nejdem sám ,ale v mene trojjediného Boha. A to je podstatný rozdiel. Mám Boha na svojej strane, vybavujem jeho vec a plním jeho vôľu. Môžem byť pokojný - urobím čo mám, a o podstatné sa postará on sám. Všetko to však funguje pod dvoma podmienkami : ak si pri samotnom prežehnávaní uvedomím ,čo týmto úkonom vlastne robím; a ak nielen volám Boha na svoju stranu, ale aj ja sa usilujem postaviť na jeho stranu - ak po prežehnaní robím to, čo chce Boh .Slová " V mene Otca... " sprevádzame znamením kríža, ktoré robíme na svojom tele. Aj toto gesto vypovedá úžasne veľa, samozrejme, ak ho nerobíme povrchne.
Pripomína nám kríž ,na ktorom zomrel Kristus, náš Pán, aby nám daroval spásu. Týmto gestom sa aj navonok a verejne hlásime ku Kristovi . Povrchne, nenápadne alebo jasne? Pripomína nám aj to, že každé dobré dielo sprevádza námaha, sebazapieranie, nepochopenie, skrátka kríž v najrozmanitejších podobách. A my ho berieme slobodne aj na seba. Keď robíme znamenie kríža, dotýkame sa prstami najskôr čela, potom hrude a napokon pliec. Dávame sa tým Bohu celí : hlavu s jej myšliekami, poznatkami , plánmi ; hruď s jej srdcom, citmi, láskou i sklamaniami ; plecia a ramená s celou našou praktickou činnosťou. Dávame Bohu rozum, city, vôľu ,to ,čím sme a čo konáme ,dávame mu seba. Kríž, ktorý na sebe robíme sa skladá z dvoch ramien. Vertikálne ,ktoré spája nebo so zemou a horizontálne, ktorým objímame bratov. Pri vertikálnom si uvedomujeme, že sa spájame s Bohom, ktorý prichádza k nám cez sviatosti, Sväté písmo a my vystupujem k Bohu modlitbou, meditáciou. Vodorovné rameno, rozopäté ruky, ochotná služba, lebo" viera bez skutkov je mŕtva ". Keď ho pri prežehnávaní robíme na sebe, mala by nasledovať modlitba alebo práca, služba.
Aj prežehnávať sa treba učiť. Kratučké gesto prežehnania skrýva naozaj veľmi veľa. Ráno po prebudení je dobré živo si uvedomiť: do všetkého, čo ma dnes čaká, vykračujem v mene Najsvätejšej Trojice, všetko, čo budem dnes robiť v spojení s Bohom , môže mať večnú hodnotu. Pri prežehnaní pred modlitbou si treba uvedomiť: myseľ, srdce, ruky, celý sa vkladám do modlitby. Pred prácou myslieťna zvislé a vodorovné rameno ,na moje plecia a ramená , pravú a ľavú ruku , na to, že prácou , ktorú idem robiť, chcem prejaviť lásku Bohu a ľuďom. Je isté, že od toho, či sa naučíme správne prežehnať, podstatne závisí rýdzosť nášho kresťanstva . Skúsme to : " V mene Otca i Syna, i Ducha Svätého. "
