Prinášame vám rozhovor so slovenskou sestrou Emíliou Kapolkovou OSF, ktorá už 16 rokov pôsobí na misiách v Kazachstane:

 

Sestra Emília, vieme, že dlhé roky pôsobíš v Kazachstane v meste Kapčigaj, kde sa nachádza domov pre opustené deti. Mohla by si nám o ňom povedať niekoľko slov, ako a kedy vznikol tento domov a čo je jeho poslaním?

Detský domov v Kapčigaji vznikol neplánovane v roku 2000. O. Masimo videl v novovzniknutej farnosti potrebu otvoriť jedáleň pre deti. Do farnosti ich prichádzalo mnoho, ale veľa z nich tam prichádzali, lebo nemali kam. A tak najprv bývali u neho na fare, ale onedlho kúpil dom vedľa, ktorý nazval Dom sv. Kláry. Týchto detí však  bolo čoraz viac, a tak vznikli ďalšie domy, a to dom sv. Antona, sv. Marcela, sv. Františka, sv. Veroniky, sv. Jany z Arku i sv. Benedikta. V každom z nich môže bývať okolo 20 detí. Niektoré deti tu bývajú dlho a niektoré kratšie, závisí to od ich potrieb. Žiaľ, je tu mnoho detí, ktorých rodičia sú alkoholici alebo si našli iného životného partnera a ten o tieto deti nemal záujem. Ocitlo sa tu i niekoľko detí so svojimi matkami a často bolo potrebné vychovávať aj ich, ako sa majú starať o svoje deti.

Neskôr sa jeden z domov stal materskou škôlkou, pretože tu bolo veľmi veľa malých detí.

V krajine je mnoho detí opustených, ktoré by sem chceli prísť, avšak máme problém s dostatkom personálu. Momentálne tu bývajú deti v 4 domoch, v jednom je materská škôlka a v nej tiež býva matka s dvomi dcérami, pretože ostali na ulici a táto matka má diagnostikovanú rakovinu. V ďalšom dome býva viacdetná rodina. V poslednom dome, je trochu menší, bývame my, Školské sestry sv. Františka. V tomto dome vyučujeme deti náboženstvo a okrem toho spolu s miestnou učiteľkou pomáhame deťom  robiť domáce úlohy.

Tieto domy boli spočiatku v zlom stave, ale minulého roku sa nám podarilo jeden z nich opraviť. Tento rok sa začala oprava druhého domu, pretože mal zlú strechu, v zime nefungovalo kúrenie a na prízemí sa celkom rozpadla podlaha. Na túto opravu sa dlho čakalo a teraz sa nám konečne podarilo získať peniaze a dobrých robotníkov.

Poslaním týchto domovov, ktoré nazývame očagi (ohniská) Panny Márie Eucharistickej, je pomôcť tým, ktorí to potrebujú a zvlášť tým bezradným. Tieto očagi sú zriadené pri farnosti, lebo žijeme a bývame len vďaka štedrým ľuďom, ktorí nám rôznymi spôsobmi pomáhajú, ako vedia. Sme vďační za každú materiálnu pomoc a takisto veľmi potrebujeme modlitby. Od roku 2009 do roku 2013 tu pôsobil slovenský kňaz Ondrej Slávik a po ňom prevzal túto farnosť i zodpovednosť za Očagi o. Artur Zaras, kňaz, pochádzajúci z Poľska.

 

Ako dlho už pôsobíš v Kapčigaji pri opustených deťoch?

Do tejto farnosti som prišla hneď po mojom príchode do Kazachstanu v roku 1999. Pôsobila som tu 1,5 roka ako učiteľka náboženstva. Od roku 2007 sme spolu s ešte jednou sestrou začali pomáhať priamo tu, pri týchto deťoch.

 

Ako vyzerá tvoja práca, v čom vidíš jej jedinečnosť popri ostatných prácach?

Pracujem s deťmi v očagoch tri dni v týždni, zvyšný čas som vo farnosti v meste Almata, kde mám na starosti opravy kláštora. Moja prvoradá úloha je robiť s deťmi domáce úlohy a vyučovať náboženstvo. Pre tieto deti musíme byť nielen učiteľkami, ale i mamami a kamarátkami. Učíme ich takmer všetko: domáce úlohy, ako sa správať, ako sa hrať, ako mať rád jeden druhého, ako si urobiť poriadok v skrini ....

Spomínala som, čo robím pre tieto deti. Avšak veľa sa od týchto detí učím ja sama. Neviem si predstaviť, akú bolesť prežívajú vo svojom vnútri. Nemať pocit domova, žiť vo vedomí, že moji rodičia o mňa nemajú záujem, klásť si otázku typu „kto vlastne som?“... je to pre ne veľmi ťažké.

 

V čom sú tieto deti iné ako ostatné, v čom sú jedinečné?

V čom sú iné? Navonok sa od ostatných detí nelíšia. Ale ich vnútro veľmi trpí. V každom človeku hľadajú mamu, otca, brata, sestru, kamaráta, či kamarátku.

V čom sú jedinečné? Veľmi chcú milovať druhého človeka. Chcú sa deliť s niekým o svoju lásku.

V čom vidíš ich najväčšie potreby?

Samozrejme sú to najmä materiálne potreby, kde bývať, čo jesť,... jednoducho žiť. Ale ich najväčšou túžbou je byť milovaným a milovať druhého človeka. Vďaka tomu, že žijú v očagoch, kde sa učia aj náboženstvo, majú veľkú túžbu po Pánovi.

 

 

 

Prečo si sa rozhodla pre túto prácu?

Prečo som sa rozhodla pre túto prácu? Zhrniem to v krátkosti. Keď ma sem moja predstavená poslala, myslela som si, že tu niekto potrebuje moju pomoc. No každým dňom sa uisťujem, že som to ja, kto viac prijíma, ako dáva.

 

Koľko detí sa tu momentálne nachádza? Ako a prečo sa tu tieto deti ocitli?

Momentálne je tu okolo 60 detí. Neustále pribúdajú požiadavky, aby sme niekoho prijali. Z dôvodu nedostatku personálu sme ale nútení odmietnuť. Momentálne sú tu tri sestry z Kongregácie Nepoškvrneného počatia Panny Márie, jedna laička, ktorá tu slúži od samého začiatku a dve matky, ktoré nám pomáhajú.

Nechceme dať týmto deťom len strechu nad hlavou a jedlo či posteľ, ale chceme im dať viac. A pri tak veľkom množstve detí, to jednoducho nejde. Mnohé detí treba často učiť základným potrebám,  správnej hygiene, poriadku, atď.

 

Ako by sme mohli my pomôcť týmto deťom?

Samozrejme prosíme najmä o finančnú pomoc. Nie sú to už roky po rozpade ZSSR, keď boli obchody prázdne. Dnes sa tu dá kúpiť všetko, čo človek k životu potrebuje. Keďže sú tu veľké problémy s posielaním a preberaním balíkov, najlepšie nám pomôžete zaslaním finančného daru na účet.

Druhá pomoc je vo forme dobrovoľníctva, ak sa nájdu ochotné srdcia, ktoré tu prídu pomôcť pri práci s týmito deťmi osobne, sú srdečne vítané, takisto sú vítaní všetci, ktorí sa chcú podeliť o svoje srdce. Potrebujeme tu  šikovné ruky, ktoré by pomohli so spravovaním domov a popritom by naučili deti rozumnému remeslu. Inou pomocou, môže to byť adopcia dieťaťa na diaľku. A samozrejme každá modlitba za tieto deti, za nás i za celé toto dielo je veľmi potrebná.

Jedným z problémov u týchto detí je, že nevidia perspektívu do života. Dá sa povedať, že okolo 95 %  detí,  ktoré tu niekedy boli alebo sú, prišli z veľmi rozbitých rodín. Mnohé deti, ktoré sem prídu a idú hneď do prvej triedy, nemajú pojem o farbách, o tom, čo je hore, čo je to dole, ako držať v ruke pero, ako sa maľuje, ako správne jesť. Pre staršie deti je zasa veľkým problémom poriadok, počúvanie druhých, hovoriť pravdu a neklamať, pravidelné chodenie do školy,... Predtým boli totiž zvyknuté robiť, čo chceli.

Zo strany zodpovedných si to vyžaduje veľkú trpezlivosť, lásku, pochopenie, jedným slovom milovať 24 hodín denne 7-krát v týždni. Preto vás chcem veľmi poprosiť o modlitby, ktoré sú tu veľmi potrebné.

Sestra Emília, ďakujem ti veľmi pekne za rozhovor.