Ani sme sa nenazdali a máme tu opäť prípravu k škole.  Vďaka Slovenskej charite sme mohli zadovážiť to, čo je potrebné do školy. Cez uniformu, aktovky, perá, zošity, knihy... . Aby sa nám tá radosť alebo kríž lepšie žili, tak nás i toto všetko o. Artur posvätil.  Nie je to len pekný zvyk, ale pamätáme na to, že „bez Božieho požehnania, márne naše namáhania“. 

Kyril i Dima začínajú novú etapu života. Je to ich prvý deň v škole. Žiaľ, nie je to ich vina ani príčina, že budú od nás ďaleko.  Musia sa učiť v špeciálnej škole, ktorá je v inom meste. Takže uvidíme sa s nimi raz za dva týždne. 

Deti sa tešia, že majú veľkú družbu s vojakmi. Môžu prísť do vojenskej časti a tam uvidieť, to čo bežne nemôžu. Taktiež byť blízko, dotýkať sa, niečo si aj vyskúšať a zažiť to čo zažívajú vojaci.  Jedno však majú spoločné – sú ďaleko od svojej rodiny. 

Aké šťastie, že sa môžeme poblázniť s dospelými. Anna i Justína, sú seleziánske dobrovoľníčky z Poľska. Oni strávia s deťmi rok, aby im dali svoje srdcia a taktiež podelili sa so svojími  vedomosťami.  

Očag Žana Dark, je obohatená o nové deti.  V tomto dome žijú nielen deti, ale i tri mamičky so svojími deťmi.  Nie všetky mamičky potrebujú pomoc. Niektoré z nich tú pomoc dávajú iným. 

O. Šimon okrem iného má rád aj futbal. Zriadil malú futbolnú družinu. Každý šport môže naučiť veľa dobrého pre fyzický i duchovný rozvoj, keď máme dobrého učiteľa. 

Nielen príroda na jeseň oblieka sa do pestrých farieb, ale i naše dievčatá. Veľmi sa tešíme, keď detí začnú byť tvorivé, vynaliezavé. To je neverbálny jazyk ich vnútra, „chcem žiť, chcem sa rozvíjať, chcem byť šťastná...“ . 

S. Emília